Metodické vedenie majú v rámci diecéznej synody na starosti Hana Oravcová a Martin Fojtíček. Spýtali sme sa ich na tri otázky týkajúcich sa ich vnímania diecéznej synody a ich úlohy v nej.
Čo pre vás osobne znamená synoda a kam alebo k čomu by nás mala doviesť?
Martin: Synoda pre mňa znamená veľkú príležitosť pre „dospelosť“ mojej viery. Znamená pre mňa nejaký symbolický predel v tom, ako do cirkvi patrím a ako v nej som.
Už teraz − pri jej príprave − mi dochádza, ako moc sa „len vezem“, ako mám pocit, že cirkev sú predsa hlavne nejakí „oni“, niekde „tam“ (na farách, v kláštoroch, na kurii, …). Ako automaticky očakávam pravidelný duchovný servis. Ako mám pocit, že peniaze sa v cirkvi vždy nejako nájdu. Ako nechávam hlásanie radostnej zvesti na cirkevných profesionáloch. Alebo na tých mladých, ktoré to na tých ich letných kresťanských kempoch určite niekto pekne naučí.
A pritom mi príde, že strašne ľudí okolo mňa po Bohu moc túži. A my nielen že im to neusnadňujeme, my im možno to stretnutie s Bohom ešte komplikuje.
Hana: Na prvý pohľad ma napadne „menavka“. To je organizmus s jemnou membránou, ktorá nemá pevný tvar. Ten sa neustále mení podľa podmienok, a pritom alebo navzdory tomu sa menavka dokáže pohybovať vpred. Podobne vnímam synodu. Ako proces, ktorý nemá jasné ohraničenie a tvar. Jeho pevné kontúry sa vytvárajú tu a teraz podľa aktuálnych vstupov a výstupov, ktoré vnášajú všetci účastníci synodného diania. A pritom sa to celé posúva kupredu. A tak ako menavka sa takto pohybuje absolútne bez pochybností tam, kam potrebuje, tak aj my potrebujeme maximálne dôverovať, že smer, ktorým sa v synode posúvame, je dobrý, pretože Božie vedené.
Je to kreatívne, často prekvapivé, asi nič pre jedincov, ktorí potrebujú mať všetko dokonale naplánované a nalajnované. A mňa osobne táto premennosť a sústavné pohyby veľmi bavia. Veľmi silne to zažívam v synodnom tíme.
A k čomu by nás synoda mala doviesť? Ja by som si moc priala, aby nás doviedla k väčšiemu porozumeniu medzi sebou a k väčšej zodpovednosti za cirkev a jej budúcnosť. Aby zmapovanie skutočnosti odhalilo silné a slabé miesta v cirkvi. Aby sme tie slabé miesta mohli uchopiť ako príležitosť k nastaveniu efektívnej a udržateľnej štruktúry, ktorá bude živým a inšpirujúcim obrazom života viery. Tie silné miesta, aby sme využili ako zdroje, na ktorých môžeme stavať.
Jak prebieha príprava jednotlivých facilitátorov (moderátorov skupiniek pri generálnom zhromaždení diecéznej synody)? Na čo sa zameriavate a aká schopnosť je podľa vás pre facilitátorov najdôležitejšia?
Martin: Ona ešte moc neprebieha.
Na jednu stranu rada z nás už nejak skupiny facilitujeme, v práci, na spolču a tak. A na druhú stranu tá synodná metóda požaduje niečo zvláštne od nás všetkých: prestať sa pretláčať a začať sa dohadovať. Rozeznievať vo vetre Ducha Svätého niečo nové v sebe. Príde mi to veľmi dobrodružné a trochu si myslím, že sa to nedá naučiť inak než tým, že sa to skúša robiť (Angličania hovoria „learning by doing“).
Ale ako facilitátori sa samozrejme musíme snažiť mať tú synodnú metódu ja-ty-my aspoň trochu pod kožou už pred prvým spoločným stretnutím v Johannistale. Snažíme sa o to.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som počul jeden citát, údajne od sv. Ignáca, ale dodnes som ho nedohľadal. Bol podľa mňa zhruba o tom, že vo vzťahoch s ľuďmi máme nakoniec dať prednosť láske pred pravdou. To je neuveriteľne veľký nárok, najmä pre tých z nás, ktorí sme pyšní na to, koľko toho vieme, ako rýchlo nám to myslí, akú kariéru sme urobili, akú veľkú máme zodpovednosť a tak ďalej. My ako facilitátori sa máme tomuto nároku vystaviť. A snažiť sa v jeho sile pomôcť tomu synodnému procesu. Ako presne sa to robí? Neviem! Ale robiť to chcem a teším sa na to.
Hana: Hneď zkraja rozhovorov synodných skupiniek sme s Martinom urobili krátky online workshop pre delegátov a výstupy z neho sme potom použili do videa Rady nevyžiadanej. Je to podporný materiál, ktorý môžu využiť aj facilitátori skupiniek pri generálnom zhromaždení diecéznej synody. Využili sme v ňom skúsenosti, ktoré priniesla prax, a reagovali sme na otázky, úvahy, obavy, ale aj úspechy, ktoré rozhovory priniesli. Zároveň teraz v septembri prebehne prípravné stretnutie facilitátorov, na ktorom niektoré zručnosti oprášime naživo a budeme sa chystať už konkrétne na stretnutie v Johannistale. Obaja s Martinom sme potom určite k dispozícii jednotlivým facilitátorom v prípade potreby osobnou podporou a radou. Obaja dvaja vieme dobre, že je facilitovanie skupín náročná disciplína a s akými ťažkosťami sa facilitátor môže potýkať. Preto sa veľmi zameriavame na povzbudenie a podporu. Možno viac než na konkrétne komunikačné zručnosti, ktoré sa profesionálny facilitátor učí niekoľko rokov vo výcviku.
Za seba, a verím, že Martin by mi to odkýval, by som videla ako najdôležitejšiu zručnosť facilitátora postarať sa v procese o seba (o svoj komfort, o svoje obavy, emócie i praktické organizačné veci). Keď to človek dokáže, tak sa s akýmikoľvek ťažkosťami počas dialogu oveľa ľahšie vyrovná. A k tejto zručnosti by som ešte pridala schopnosť nadhľadu a humoru. S nimi sa aj najväčšie trable súčasnej cirkvi nesú podstatne ľahšie.
Dôležitým prvkom diecéznej synody je stretnutie skupiniek s jednotlivými delegátmi a zbieranie názorov. S čím sa podľa vašich skúseností delegáti najviac trápia a z čoho majú naopak najväčšiu radosť?
Martin: Som už trochu zblbnutý univerzitou, tak musím povedať, že s odpoveďou je potrebné počkať na zhrnutie, ktoré sa teraz z tých mnohých zápisov z jarných stretnutí na kurii pripravuje. Sám som bol len na niekoľkých stretnutiach a rozprával len s niekoľkými delegátmi.
Za seba mám pocit, že veľkým témou je to, aké veľké a rýchle zmeny sa teraz v cirkvi (a v celom svete) dejú. Napínavé je, že to, čo niektorých ľudí v cirkvi trápi, je pre iných radosťou. A tak radosťou je pre mňa to, že pred tým nezavrieme oči, pomenovávame to a chceme o tom hovoriť.
Myslím si proste, že synoda na nás nesmie ležať ako deka. Je to báječná príležitosť, kde – keď sa aj my trochu chytíme za nos – môže naša radosť z Boha zažiariť.
Hana: Obecne si myslím, že mnoho delegátov, ale aj zapojených účastníkov skupiniek, veľmi trápi obava, že výstupy, ktoré z ich práce a premýšľania vzejdu, budú založené do šuplíka a nič sa s nimi nebude diať. Nemôžu asi úplne vidieť ten obrovský kus práce, ktorý je za spracovávaním dát, za premýšľaním, ktorým smerom sa konkrétne uberať ďalej. Naopak radosť u nich vnímam z možnosti zapojiť sa do premýšľania, participovať na vývoji diecézy a niekedy aj len z toho, že ich niekto proste chce počúvať.
Z pohľadu procesu facilitácie skupiniek býva orechom ukočírovať disciplínu jednotlivých účastníkov, aby dialog bol konštruktívny a rešpektujúci, nehodnotiaci, ale naopak navzájom inšpirujúci a obohacujúci. A potom určite tretia fáza – rozlišovanie v Duchu Svätom. Nie je jednoduché pomenovávať to, čo je skutočne dôležité a má všeobecnejšiu povahu, a čo sú len naše osobné potreby, akokoľvek ich v tú chvíľu vnímame silne.
Posledná vec, ktorá ma napadá, je taký bič, ktorý si na seba často pleteme sami. Mýmim tým potrebu absolútnej dokonalosti, ktorá nás potom môže zväzovať v obave, aby sme odovzdali stopercentný výkon ako facilitátori a niečo náhodou nezvorali. To si vždycky spomeniem na stranu trinásť Metodického sprievodcu pre synodné delegáty.
