Rok 2024 bol prvým rokom trojročného procesu diecéznej synody v plzeňskej diecéze. Počas prvej etapy zbierali jednotliví delegáti a delegátky vo svojich farnostiach a spoločenstvách podnety o súčasnom stave diecézy. Na základe toho vznikol záverečný dokument „Majstre, kde bývaš?“, ktorého finálna podoba vznikla v októbri na Generálnom zhromaždení v Johannisthále. Prvá etapa diecéznej synody skončila a ďalšie dve naväzujúce sú pred nami. Biskupa Tomáša Holuba sme sa preto pýtali, ako hodnotí doterajší priebeh diecéznej synody a aké sú plány do ďalšieho roku.

Skončila prvá, „počúvajúca“ fáza diecéznej synody. Ako by ste celý ten rok zhodnotil?

Bol to rok nesmierne intenzívny, ktorý bol spojený s čo najširším hľadaním, kde vlastne v diecéze sme. Moja skúsenosť pri jazdení po diecéze je taká, že to, v akej situácii je naša diecéza, vidí každá farnosť a jednotliví ľudia veľmi rôzne. Teraz máme dokument, v ktorom sme sa významnou väčšinou všetkých delegátov zhodli, že takto našu diecézu vidíme.

Bohužiaľ je to tiež rok, ktorý bol poznačený tým, že jedným z hnacích motorov celej diecéznej synody, vedúci pastoračného oddelenia Jindřich Fencl, odišiel po ťažkej chorobe k Hospodinovi. I toto patrí k zhodnoteniu prvého roku diecéznej synody.

K Jindřichovi sa určite ešte vrátime. Mňa by teraz zaujímalo, či by ste dokázali zachytiť, ako sa líšili vaše predstavy na začiatku prvého roku synody o tom, ako bude prebiehať, od toho, ako nakoniec skutočne prebiehala.

Na jednej strane musím povedať, že nás čakalo oveľa viac práce. Oveľa viac takej poctivej, analytickej práce obrovského množstva ľudí. V tomto ohľade som bol veľmi ľahkovážny a domnieval som sa, že to nejako dáme. Až potom som videl, aké obrovské penzum práce to je. Ako pre generálneho vikára Petra Hrušku, tak pre celý synodný tím.

Na druhej strane stojí stretnutie v Johannisthale, tá záverečná čerešnička na torte. Takhle som si predstavoval, že by to mohlo byť - radostná atmosféra, ktorá dokonca nejako stúpa práve preto, ako sa ľudia viac a viac identifikujú s tým, čo tá synoda znamená. Stalo sa to, čo som si prial. Myslím, že moje prianie sa naplnilo bez zbytočných zvyškov.

Od jednotlivých delegátov prichádzali počas tohoto prvého roku podnety z farných skupiniek a ďalších spoločenstiev, ktoré sa zameriavali na tri základné otázky: misie, usporiadanie, hospodárenie. Priniesli podľa vás nejaké prekvapenia? Čo vás z dosiaľ nazbieraných poznatkov najviac zaujalo?

Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď sa ukázalo, koľko existuje aktivít, ktoré nie sú priamo viazané na štruktúry cirkvi, ale zároveň ten kresťanský rozmer podporujú. To pre mňa bolo veľmi dôležité čítanie, ktoré bolo úplne iné, pozitívnejšie, než som si predstavoval. Prekvapila ma tiež skutočnosť, ako relatívne stabilné množstvo kňazov v diecéze zostáva, alebo dokonca - pretože prišli ďalší - ako sa obmieňa. Zaujala ma tá dynamika, o ktorej sa hovorilo mnohokrát - že všeobecne všetci vnímame, že sme v misijnej diecéze, ale zároveň chceme mať ešte tie klasické štruktúry, aniž by sme reflektovali práve to, že sme misijným územím. Zaujalo ma, že to bolo takto jasne povedané.

Prvá etapa diecéznej synody vyvrcholila generálnym zhromaždením v Johannisthale. Vy už ste spomínali radostnú atmosféru, ktorá naplnila vaše pozitívne očakávania. Ako by ste trošku detailnejšie opísal samotné stretnutie, ten štyřdenný pobyt stovky delegátov a delegátok?

Začali sme modlitbou. Vnímam ako veľmi dôležité, že prvý deň bol v tichu venovaný tomu, aby sme počúvali Hospodina a prosili ho, aby tam bol pri rozhodovaní s nami. A myslím, že rekolekcia, ktorú viedol pater Kotas, probošt vyšehradskej kapituly, bola naozaj intenzívnym vstupom práve duchovného charakteru.

Ďalšie dni boli venované intenzívnej práci predovšetkým v skupinách, ktoré sa orientovali na jednotlivé témy. Každá z týchto skupín si vybrala niektoré téma z tých troch, ktoré sú súčasťou synody. Následovalo schvaľovanie pozmeňovacích návrhov, ktoré práve v týchto skupinách vznikli. Bolo pre nás veľkým prekvapením a organizačne nesmierne náročnou situáciou to, že sme počítali, že tých pozmeňovacích návrhov bude treba desať. A ono ich bolo cez deväťdesiat. Takže harmonogram, ktorý sme mali nastavený, bol trošku v úzkych, pretože bolo treba v jednotlivých skupinách prejsť tých 91 návrhov a potom o nich ešte jednotlivé hlasovať, aby bolo možné ich zapracovať do základného dokumentu. To bola obrovská výzva. Ale myslím, že aj toto sa veľmi podarilo. Nočné práce synodného tímu z nedele na pondelok dali vzniknúť finálnemu textu záverečného dokumentu, o jehož jednotlivých odstavcoch sme potom hlasovali v pondelok 28. októbra dopoludnia. Preto pri záverečnej svätej omši, slávenej napoludnie posledného dňa, mohol byť tento dokument oficiálne požehnaný a ja som mohol podpísať rozhodnutie, že bude publikovaný ako oficiálny výsledok prvej fáze diecéznej synody.

Záverečný dokument obsahuje 109 odstavcov, schválených bodov. Vznikol na základe pracovného dokumentu. Dokázali by ste charakterizovať, k akým zmenám bolo pristúpené, typovo aké návrhy boli prijaté? Šlo skôr o kozmetické záležitosti (pridanie slovíčok), alebo napríklad niektoré odstavce úplne vypadli, prípadne dostali úplne novú podobu? Ako by ste tieto zmeny charakterizoval?

Tieto zmeny alebo návrhy zmien mali rôzne charakteristiky práve od tých kozmetických, až po tie, ktoré menili celé odstavce. Niektoré z nich prešli, niektoré neprešli. Nedomnievam sa, že by došlo k radikálnej zmene smerovania toho dokumentu.

Napríklad sa objavilo niečo úplne nového - zvýraznenie rozdielu medzi Karlovarským a Plzeňským krajom, ktorý v dokumente pôvodne vôbec zachytený nebol. Objavila sa reflexia financovania kňazov ako niečo nedostatočného. Tieto dobré postrehy a pripomienky ten vznikajúci dokument veľmi dobre posunuli a doplnili. Nakoniec ide o veľkú šírku zmien.

Musím ešte povedať, že práve kvôli tým mnohým pozmeňovacím návrhom už nedošlo k úplne pozornému čítaniu tej poslednej, ekonomickej časti. Preto sa mnohí z delegátov potom rozhodli zdržať hlasovania, čo v dôsledku znamenalo, že niektoré zmeny neboli prijaté. Vnímal som, že pre delegátov, ktorí na týchto návrhoch poctivo pracovali takmer dva dni, to bolo dosť veľké sklamanie. Preto som povedal, že zvlášť k ekonomickým témam bude prihliadnuté v ďalšej fáze synody, a to aj napriek tomu, že nedosiahli dvoch tretín hlasov, ale len 50 %.

Jak už jste zmiňoval na začiatku rozhovoru, nesmieme zabudnúť ani na Jindřicha Fencla. Ten bol vlastne až do svojho odchodu do večnosti dôležitou súčasťou najbližšieho organizačného tímu synody. V čom bola jeho rola dôležitá v rámci diecéznej synody? Čo sa mení jeho odchodom?

Jindřich bol muž, ktorý sa pre synodu nadchol a hovoril o nej ako o poslednej veľkej službe, ktorú by rád diecézi ponúkol po tých desaťročiach, kedy tu na biskupstve pracoval v rôznych oblastiach, ale predovšetkým v tej pastoračnej. Bol to on, kto bol motorom všetkých príprav a myšlienok, ktoré viedli až k synodnému stretnutiu v Johannisthale. Je to teda človek, ktorý bude moc a moc chýbať nielen po stránke organizačnej, ale predovšetkým teologicky expertný a povedal by som pastoračne skúsený.

Budeme musieť hľadať iný spôsob práce alebo inak rozdeliť tú službu v okamihu, keď Jindřich už medzi nami nie je. Na druhej strane veríme, že máme mocného prímluvcu v nebi.

Celý príští rok 2025 bude v znamení druhej etapy diecéznej synody. Čo v nej delegátov a nás všetkých diecézanov čaká?

Druhé roky bude rokom premýšľania o tom, ako rôzne napätia alebo nesúhlasy, ktoré sa objavujú v záverečnom dokumente, napraviť alebo kam ich posunúť ďalej. Zmienim dve veci. Hovorilo sa o zložitosti financovania, na jednej strane napríklad u platu kňazov, na druhej o nedostatku peňazí na opravu kostolov. To je veľké napätie, ku ktorému sa musíme postaviť poctivo a povedať, čo s tým budeme robiť, ako budeme v tejto záležitosti postupovať ďalej. Budú teda vzniknúť akési koncepty toho, čo znamená a ako má vyzerať cesta ďalej.

Ďalším bodom je rozdiel medzi štruktúrou farností, ktorá ešte v mnohom reflektuje minulú dobu, a misijným charakterom územia, ktoré je v súčasnosti realitou. I toto je napätie a budeme chcieť navrhnúť určité koncepty, ktoré budú tieto napätia preklenovať.

Bude to teda diskusia o tom, ako ísť ďalej u tých jednotlivých konkrétnych záležitostí (myslím, že ich bude maximálne osem), ktoré v dokumente sú opisované ako nezrovnalosti. Ako ísť ďalej tak, aby to celé naše putovanie bolo harmonické. Tieto koncepty potom budú predstavené a ďalšie jesenné synodné stretnutie bude rozhodovať o tom, ktorý z týchto konceptov bude rozpracovaný do celkom konkrétnych krokov. Pôjde teda o prácu s konceptom, ktorý bude riešením pre teraz existujúce napätie.

Opäť budem prosiť, aby sa do tohto premýšľania skrze delegátov zapojili všetci. Aby to bola cesta, na ktorej sa ľudia z farností podieľajú skrze svojho delegáta, ktorý s nimi bude o tejto ceste rozprávať a bude ich k nej vyzývať.

Z čoho máte v rámci diecéznej synody zatiaľ najväčšiu radosť?

Zatiaľ mám najväčšiu radosť z toho, že to je proces, ktorý nás spája. Objavilo sa to ako veľké téma aj na synodnom stretnutí v Johannisthale. Domnievam sa, že sa ukázalo, že napriek rôznym názorom na mnoho vecí v cirkvi tento spôsob spoločného hľadania ľudí približuje. To sa mi zdá zásadné. Aby sme išli spoločne a tá rôznosť a pestrosť bola obohatením, nie prekážkou. Sme jedna parta, ktorá smeruje za Hospodinom spoločne a vzájomne si na tej ceste pomáhame.