Vo vikariáte Domažlice a Tachov sú synodnými delegátmi Jana Vacíková (Staňkov), Petr Fojtíček (Tachov), Anna Císlerová (Mrákov), Stanislava Badidová (Horšovský Týn), Marie Vaňková (Konstantinovy Lázně), Elva Frouz (Bor u Tachova), Petr Jankovec (Domažlice), Štěpán Sladký (Klenčí pod Čerchovem) a David Klíma (Koloveč)
Na jar prebiehali synodné rozhovory, ako u vás tieto stretnutia vyzerali – nejaké zaujímavé postrehy? Ako vo vašej farnosti synodu prežívate?
Jana: Mojím najväčším zážitkom počas tejto etapy synody bol víkend 1. mája v Sázave na Vysočine, ktorý organizovalo hnutie Laudato si Česká republika, ktorého som členom. V rámci popoludňajšieho bloku prednášok som tam hovorila o našej synode a požiadala o podnety do problematiky Starostlivosti o spoločnosť a Zem. Prítomní veľmi kvitovali (a závideli) synodálny proces a prírode blízke hospodárenie na prenajatých pozemkoch plzeňskej diecézy a následne tiež ovplyvnili môj výstup k tejto časti. Na pôde evanjelickej cirkvi som videla krásnu prax zdieľania výpestkov, keď výťažok z ich predaja bol odovzdaný postihnutému chlapcovi, a predaja fair trade výrobkov a mohla som sa zúčastniť ďakovnej bohoslužby za stvorenie.
Petr: Staršia generácia je pri generovaní nových nápadov opatrná a vychádza to predovšetkým z toho, že si sami sme vedomí, že za stav spoločnosti / cirkvi môžeme veľkou mierou sami. Už žijeme nejaký čas a mali sme dostatok príležitostí robiť správne veci akýmkoľvek spôsobom. Pri pohľade do minulosti to však málokto z nás môže potvrdiť. Všetko dobré, čo ešte užívame, je darom a naše zásluhy na tom sú nepatrné. Starší ľudia vidia, že základom pre misie je predovšetkým svedectvo každého jedného, a to najlepšie vo vlastných rodinách. A máme skúsenosť, ako málo sa to darí. Cítime určité osobné zlyhanie, a tak sa nám zdá trochu farizejské riešiť obnovu viery v diecéze skôr organizačnými zmenami. Hovoríme o prehlbovaní vzájomných kontaktov, priateľstiev, otvorenosti voči prichádzajúcim, nech prichádzajú odkiaľkoľvek. Skrátka o láske. Taktiež vieme, že "marné ľudské namáhanie bez Božieho požehnania", takže hovoríme tiež o modlitbe - viere a nádeji. A o inštitúciách, organizácii, peniazoch si moc hovoriť netrúfame... Toľko za staršiu generáciu farníkov.
Mladí to majú inak. Sme zvyknutí viac dostávať, tak nemáme zábrany hovoriť o tom, čo by mali robiť ostatní. Napr. cirkevné školy, biskupstvo, farári atď. A trochu menej klademe dôraz na to, čo by sme mali / chceli robiť my sami. Život máme pred sebou a zmeny vítame. Nie sme však povrchní, zaujímame sa o hlbší duchovný život, chceme žiť s Kristom. Neulpíme toľko na tradícii - možno preto, že nám chýba vzdelanie v tom smere. Sme liberálnejší, pretože v tekutých mantineloch žijeme od narodenia.
Na začiatok bude dobré, keď budeme spájať mladšiu generáciu so staršou, aby si mohli o svojich prístupoch otvorene hovoriť. Oba pohľady, akokoľvek sú úprimné, potrebujú vzájomné obohatenie. Budeme hľadať ďalšie cesty, ako vzájomnou diskusiou a spoločným prežívaním objavíme ďalší kus pravdy, ktorá bude ležať niekde uprostred.
Anna: V mrákovskej farnosti prebehli celkom dve stretnutia. Hoci je farnosť rozsiahla a početná na farníkov, stretnutia boli komorné. Ukázalo sa pritom, že na množstve nezáleží, pretože do oboch synodných skupiniek zavial Duch Svätý a Hospodin v nich našiel svoju stoličku. V stretnutiach sa otvorene diskutovali otázky k životu s Kristom a k zabezpečeniu finančných zdrojov. Osobne by som vyzdvihla, že sa v oboch prípadoch podarilo úprimne hovoriť, nechať každému členovi priestor, ba dokonca otvoriť aj palčivé miesta našej farnosti a nezatvárať pred nimi oči. Záver pre mňa vyznieva nádejne: Aj keď nemá synoda vo farnosti len samých zastáncov, doterajšia prax synody a všetky stretnutia ma utvrdzujú v tom, že práve synodná cesta má zmysel.
Stanislava: Ako farnosť sme misionárski. Je to naša realita. Synodné stretnutia sme mali dve na tému Deti a mládež. Myslím, že obe stretnutia prebehli dobre. Prvé tvorili členovia PRF a ERF. Som im moc vďačná za to, že prišli, pretože to niektorí majú ďaleko. Trochu smutná som bola, že z kostola neprišiel nikto viac, aj keď sme ich zvali. Druhé stretnutie tvorili mladí. Sú to naše tri deti a ich dvaja kamaráti vo veku od 13 – 19 rokov. Dievča nie je pokrstené, ale chodí každú nedeľu s nami do kostola. V Kancionáli jej dcéra podtrhla, čo sa kedy na omši hovorí. Stále si ho nosí so sebou a aktívne sa zapája. Chlapec je synov kamarát. Okrem omše sa u nás chlapci pravidelne zúčastňujú Domu modlitby pre mladých v Plzni-Liticích. Veľmi ma potešilo, keď mladí povedali, že ako základ rozvoja viery vnímajú rodinu. Oni sú vo svojich rodinách veriaci sami. A samozrejme je pre nich dôležité stretávanie sa s mladými. Konkrétne závery nemáme, ale snažíme sa približovať mladým. Teraz naposledy napríklad výtvarnou súťažou, ktorú farnosť ponúkla školám. Zapojilo sa 190 detí. Na odovzdávaní cien prišiel aj pán biskup. Vnímame, že nás tak mládež a deti viac spoznávajú. Mala som ešte rýchlu minisynodku na to samé téma. Na náboženstve ku mne chodia dve deti. Povídali sme si aké to je, keď sú v triede samy veriace, prečo je tak málo detí v kostole, ako to prežívať, čo by si možno priali, aby bolo inak a čo pre to urobiť. V neposlednom rade si moc vážim to, že v rámci spolupráce farností ma pozvali na dve stretnutia do Domažlic. Som rada, že sme sa mohli v príjemnom prostredí vzájomne podeliť s tým, čo nás trápi aj teší.
