Viac ako sto delegátov na prvom generálnom zasadaní diecéznej synody v Johannisthale schválilo tzv. záverečný dokument, ktorý zhrňuje a popisuje, ako miestni veriaci vidia súčasnú situáciu v diecéze z hľadiska usporiadania, misií a hospodárenia.
„Tento rok by mal byť záverečný dokument akousi mapou, ktorá opisuje, kde sa ako diecéza nachádzame. Teraz synodní delegáti a delegátky zoznamujú svoje farnosti, komunity a spoločenstvá s jeho výstupmi,“ približuje členka synodného tímu Růžena Ambrožová a dopĺňa: „Diecézna synoda sa bude pokračovať v nadväznosti nielen na diecézny záverečný synodný dokument, ale aj na dokument, ktorý vzišiel z októbrového generálneho zhromaždenia celosvetovej synody v Ríme.“
Diecézny dokument hovorí o tom, ako za posledných desať rokov ubudol počet účastníkov nedeľných omší o štvrtinu a priemerný vek kňazov vzrástol. Rovnako o tom, ako cirkevnému spoločenstvu moc nejde komunikácia a že nevie, ako robiť misie, ako sú podhodnotení pastorační pracovníci a ako sú farnosti netransparentné vo svojich financiách.
V dokumente sa píše, že o plzeňskej diecéze často ľudia uvažujú v spojení s termínom „misionárske územie“, čo bolo čiastočne patrné aj v synodnom diecéznom počúvaní. Tu si delegáti všímajú určitý rozpor: „Na jednej strane hovoríme, že sme misionárskym územím, na strane druhej naša prax svedčí o tom, že nechceme misionárov, ale farárov.“ „Síce sa objavujú hlasy, že organizačné štruktúry neodpovedajú tamojšej misionárskej situácii, ale zároveň nie sme vždy ochotní hľadať spôsoby, ako tejto situácii štruktúry prispôsobovať, a chceme, aby farár bol u nás, v našej obci, v našom kostole,“ stojí v dokumente. Z počúvania mnohých ľudí v diecéze vyplýva, že „misie“, tak ako sú v diecéze často chápané, sa neobmedzujú iba na hlásanie evanjelia slovom, ale prenikajú aj všetkými ostatnými základnými prejavmi pastorácie v diecéze a vo farnostiach: slávením bohoslužieb, službou ľuďom v núdzi aj stretávaním sa v spoločenstve.
Pracovať spoločne
Veľmi zreteľné boli pri diecéznom počúvaní tiež hlasy ukazujúce na dôležitosť synodálne založených postojov, procesov a štruktúr spolurozhodovania v pastoračných a ekonomických radách farností i diecézy, ktoré možno považovať za výsostne misionárske len tým, že sú spolupracujúce, rešpektujúce a rozlišujúce.
Misie ako štýl života a služby založený na dialógu a rešpekte voči všetkým je niečím, čo možno už teraz v zárodkoch nájsť aj v praxi niektorých farností či komunít, čo však zároveň volá po ďalšej reflexii, prehlbení a sprevádzaní, a to v komunikácii s celosvetovou cirkvou. V diecéznom počúvaní delegáti často vnímali napätie medzi dôležitosťou „lokálneho“ zakorenenia a „globálneho“ poslania. Lokálne zakorenené podobe „misie prostou prítomnosťou“ dnes však často bráni úbytok kňazov, mobilný štýl života, členitosť rôznych „svetov“ dnešných ľudí (niekde bývajú, niekde pracujú, inam chodia na úrady...) atď. V záverečnom dokumente sa delegáti zamýšľajú nad tým, ako vyjsť v ústrety potrebe podporiť lokálnu kontinuitu a zakorenenosť a ako zároveň citlivo sprevádzať dnešných ľudí v ich nezakorenennosti a extrémnej mobilite.
Na základe diecézneho počúvania ďalej delegáti intenzívne vnímajú potrebu špecifického prístupu k jednotlivým lokalitám.
Celý záverečný dokument spolu s prílohami je k dispozícii na webe synoda.bip.cz. Teraz v novembri začína (oprava: v januári začne) druhá etapa diecéznej synody, kedy sa budú hľadať odpovede na otázku: „Kam máme ísť?“ Výsledkom druhej etapy má byť formulovanie dlhodobých cieľov diecézy.
Kateřina Odvodyová
Článok vyšiel v Katolíckom týždenníku č. 47.
